Zdravý samec je základom každého chovu
Jednou z príčin neplodnosti zvierat sú baktérie z triedy Mollicutes
Už 20 rokov pracujem s hospodárskymi a divo žijúcimi zvieratami, v súčasnosti sa zaoberám reprodukčným zdravím malých zvierat v našej veterinárnej ambulancii v Budmericiach. V poslednom čase zvieratá čoraz častejšie čelia problémom s reprodukciou a našou úlohou je správne sa o ne postarať.
Na začiatku je nutné spomenúť, že sexuálne prenosné infekcie sa vyskytujú aj medzi zvieratami, v našom prípade sme odhalili prípady u psov (nielen). Tak ako samec dokáže nakaziť samicu, vie to byť aj opačne. Medzi základné a najviac nebezpečné pohlavne prenosné baktérie, ktoré zásadne poškodzujú reprodukčné zdravie, sú z triedy Mollicutes, predovšetkým mykoplazmy a ureaplazmy. Poškodenie samcov môže pri neliečení viesť až k trvalej neplodnosti, resp. ich prenosom do samice môže primárne trieda Mollicutes za embryonálne aborty, popôrodné sepsy mláďat a v neposlednom rade, ak imunita matky zvíťazí a nálož baktérií nie je vysoká, tak si uvedené baktérie „zoberie“ šteniatko so sebou. Ak ide o chlapca, mollicutes „zdedil“ od matky a neplodný už môže byť ešte predtým ako sa fyzicky stretne so samicou.
Mollicutes je trieda baktérií z kmeňa Firmicutes. Mollicutes sú veľmi malé baktérie, ktorým chýbajú bunkové steny. Majú predilekciu na slizničné a serózne povrchy a najčastejšie spôsobujú choroby močovopohlavných a dýchacích ciest. Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. predstavujú infekcie zvierat a ľudí spojené s neplodnosťou samíc a samcov, vulvovaginitídou, potratmi, narodením slabých mláďat, semennou vezikulitídou, poškodenou spermatogenézou, a tým zníženou fertilitou samcov alebo jej stratou. Správajú sa ako parazity, dochádza k poškodeniam buniek priamo v maternici alebo semenníkoch, resp. boli detekované pri samcoch aj v prídavných pohlavných žľazách.
Ročne naše reprodukčné centrum andrologicky vyšetrí viac ako 700 samcov a viac ako 50 inseminačných dávok rôznych donorov. Je dôležité spomenúť fakt, že tieto druhy baktérií nerastú na bežných kultivačných pôdach v laboratóriách, a preto sme ich museli identifikovať na molekulárno-genetickom základe, a to nielen určením samotnej identity baktérií, ale aj ich množstvom. Na genetickú analýzu bola použitá kvantitatívna Real-Time PCR a sekvenačne dourčená druhová príslušnosť. Ich určenie a „forézne“ genetické potvrdenie Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. MUDr. Soňou Pekovou z laboratória Tilia Laboratories z ČR, znamenal pokrok, o ktorom sme skoro 40 rokov nič nevedeli.
Dnes sme bližšie k ozdraveniu (ale stále ďaleko), pretože niektorí chovatelia a producenti kvalitných donorov už začali testovať na tzv. „Mollicutes Free“ a tým pádom nerozširujú ďalej nákazu. Rovnako máme pár lastovičiek na Slovensku, Maďarsku a v Česku, kde andrologicky testujú aj psov (samozrejme aj samocv hospodárskych zvierat) pred zaradením do plemenitby. Dnes vieme, že za 95% prípadov zhoršeného, alebo zlého stavu spermatogenézy môže práve mykoplazma alebo ureaplazma.
Je nevyhnutné nastaviť prísnu zdravotnú kontrolu – protokol mikrobiologickej diagnostiky ejakulátu na inseminačných staniciach a v chovoch, kde sa samec používa v prirodzenej plemenitbe. Týka sa to psov, mačiek, býkov, ale aj capkov či baranov. To je primárna úloha všetkých inseminačných staníc a producentov plemenných zvierat, ktorí by nemali byť zaradení do plemenitby bez overenia kvality ejakulátu (spermiogramu) a dôkladného mikrobiologického vyšetrenia. Pozitívna správa je, že keď poznáme pôvodcu problémov, vieme ho vyliečiť a riešiť reprodukčné zdravie vášho stáda.
Vyberiem najaktuálnejší príbeh z praxe nášho ARC reprodukčného centra – príbeh psíka Ernesta. Ernest je mladý pes s krásnym rodokmeňom Bernského salašníckeho psa a zodpovednými majiteľmi, ktorí chcú kryť fenky s overeným spermiogramom (andrologickým kompletným vyšetrením) a v plnom reprodukčnom zdraví. Ernestovi sme diagnostikovali prítomnosť Mycoplasma spp. a Ureaplasma sp. Preto podstúpil antibiotickú liečbu a podpornú ajúrvedsku liečbu pre rýchlejšiu regeneráciu semenotvorného epitelu. Chceme zvýrazniť dva aspekty. Prvý – zodpovednosť chovateľov a druhý – úplne vyliečenie a zbavenie sa Mollicutes. To je však dlhodobý proces, ktorý trvá pri psoch minimálne 3 až 5 mesiacov. Problémom by sa mali zaoberať hlavný predstavitelia chovateľských zväzov jednotlivých plemien psov a urobiť si monitoring „zamorenia“ Mollicutes v chove, aby chránili nové generácie pred pohlavne prenosnými infekciami. Aj tu platí, že niektoré plemená psov sú viac postihnuté a niektoré menej, aj keď táto teória je podľa mňa len dôsledkom nedostatkom dát a chýbajúceho skríningu vo zväzoch jednotlivých plemien.
Dôsledným sledovaním zdravotného stavu matky sa tak vyhnete kompletnému úhynu mláďat. Dnes vďaka molekulárnej biológii vieme rýchlo a bezpečne analyzovať problémy u živo narodených mláďat, ktoré ak správne diagnostikujeme, vieme zachrániť.
Plynie z toho ponaučenie, že pred každou sezónou by sa psy andrologicky vyšetriť, aby sa zabránilo rozširovaniu pohlavne prenosných infekcií a zároveň zabránilo ekonomickým stratám pre straty z prírastkov mláďat.
Jaroslav Pokorádi, Ph.D.
Animal Reproduction Centre