Zdravý samec je základom každého chovu
Jednou z príčin neplodnosti zvierat sú baktérie z triedy Mollicutes
Už 20 rokov pracujem s hospodárskymi a divo žijúcimi zvieratami, v súčasnosti sa zaoberám reprodukčným zdravím malých zvierat v našej veterinárnej ambulancii v Budmericiach. V poslednom čase zvieratá čoraz častejšie čelia problémom s reprodukciou a našou úlohou je správne sa o ne postarať.
Na začiatku je nutné spomenúť, že sexuálne prenosné infekcie sa vyskytujú aj medzi zvieratami, v našom prípade sme odhalili prípady u psov (nielen). Tak ako samec dokáže nakaziť samicu, vie to byť aj opačne. Medzi základné a najviac nebezpečné pohlavne prenosné baktérie, ktoré zásadne poškodzujú reprodukčné zdravie, sú z triedy Mollicutes, predovšetkým mykoplazmy a ureaplazmy. Poškodenie samcov môže pri neliečení viesť až k trvalej neplodnosti, resp. ich prenosom do samice môže primárne trieda Mollicutes za embryonálne aborty, popôrodné sepsy mláďat a v neposlednom rade, ak imunita matky zvíťazí a nálož baktérií nie je vysoká, tak si uvedené baktérie „zoberie“ šteniatko so sebou. Ak ide o chlapca, mollicutes „zdedil“ od matky a neplodný už môže byť ešte predtým ako sa fyzicky stretne so samicou.
Mollicutes je trieda baktérií z kmeňa Firmicutes. Mollicutes sú veľmi malé baktérie, ktorým chýbajú bunkové steny. Majú predilekciu na slizničné a serózne povrchy a najčastejšie spôsobujú choroby močovopohlavných a dýchacích ciest. Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. predstavujú infekcie zvierat a ľudí spojené s neplodnosťou samíc a samcov, vulvovaginitídou, potratmi, narodením slabých mláďat, semennou vezikulitídou, poškodenou spermatogenézou, a tým zníženou fertilitou samcov alebo jej stratou. Správajú sa ako parazity, dochádza k poškodeniam buniek priamo v maternici alebo semenníkoch, resp. boli detekované pri samcoch aj v prídavných pohlavných žľazách.
Ročne naše reprodukčné centrum andrologicky vyšetrí viac ako 700 samcov a viac ako 50 inseminačných dávok rôznych donorov. Je dôležité spomenúť fakt, že tieto druhy baktérií nerastú na bežných kultivačných pôdach v laboratóriách, a preto sme ich museli identifikovať na molekulárno-genetickom základe, a to nielen určením samotnej identity baktérií, ale aj ich množstvom. Na genetickú analýzu bola použitá kvantitatívna Real-Time PCR a sekvenačne dourčená druhová príslušnosť. Ich určenie a „forézne“ genetické potvrdenie Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. MUDr. Soňou Pekovou z laboratória Tilia Laboratories z ČR, znamenal pokrok, o ktorom sme skoro 40 rokov nič nevedeli.
Dnes sme bližšie k ozdraveniu (ale stále ďaleko), pretože niektorí chovatelia a producenti kvalitných donorov už začali testovať na tzv. „Mollicutes Free“ a tým pádom nerozširujú ďalej nákazu. Rovnako máme pár lastovičiek na Slovensku, Maďarsku a v Česku, kde andrologicky testujú aj psov (samozrejme aj samocv hospodárskych zvierat) pred zaradením do plemenitby. Dnes vieme, že za 95% prípadov zhoršeného, alebo zlého stavu spermatogenézy môže práve mykoplazma alebo ureaplazma.
Je nevyhnutné nastaviť prísnu zdravotnú kontrolu – protokol mikrobiologickej diagnostiky ejakulátu na inseminačných staniciach a v chovoch, kde sa samec používa v prirodzenej plemenitbe. Týka sa to psov, mačiek, býkov, ale aj capkov či baranov. To je primárna úloha všetkých inseminačných staníc a producentov plemenných zvierat, ktorí by nemali byť zaradení do plemenitby bez overenia kvality ejakulátu (spermiogramu) a dôkladného mikrobiologického vyšetrenia. Pozitívna správa je, že keď poznáme pôvodcu problémov, vieme ho vyliečiť a riešiť reprodukčné zdravie vášho stáda.
Vyberiem najaktuálnejší príbeh z praxe nášho ARC reprodukčného centra – príbeh psíka Ernesta. Ernest je mladý pes s krásnym rodokmeňom Bernského salašníckeho psa a zodpovednými majiteľmi, ktorí chcú kryť fenky s overeným spermiogramom (andrologickým kompletným vyšetrením) a v plnom reprodukčnom zdraví. Ernestovi sme diagnostikovali prítomnosť Mycoplasma spp. a Ureaplasma sp. Preto podstúpil antibiotickú liečbu a podpornú ajúrvedsku liečbu pre rýchlejšiu regeneráciu semenotvorného epitelu. Chceme zvýrazniť dva aspekty. Prvý – zodpovednosť chovateľov a druhý – úplne vyliečenie a zbavenie sa Mollicutes. To je však dlhodobý proces, ktorý trvá pri psoch minimálne 3 až 5 mesiacov. Problémom by sa mali zaoberať hlavný predstavitelia chovateľských zväzov jednotlivých plemien psov a urobiť si monitoring „zamorenia“ Mollicutes v chove, aby chránili nové generácie pred pohlavne prenosnými infekciami. Aj tu platí, že niektoré plemená psov sú viac postihnuté a niektoré menej, aj keď táto teória je podľa mňa len dôsledkom nedostatkom dát a chýbajúceho skríningu vo zväzoch jednotlivých plemien.
Dôsledným sledovaním zdravotného stavu matky sa tak vyhnete kompletnému úhynu mláďat. Dnes vďaka molekulárnej biológii vieme rýchlo a bezpečne analyzovať problémy u živo narodených mláďat, ktoré ak správne diagnostikujeme, vieme zachrániť.
Plynie z toho ponaučenie, že pred každou sezónou by sa psy andrologicky vyšetriť, aby sa zabránilo rozširovaniu pohlavne prenosných infekcií a zároveň zabránilo ekonomickým stratám pre straty z prírastkov mláďat.
Jaroslav Pokorádi, Ph.D.
Animal Reproduction Centre
História weimarského stavača
Weimaraner – grey ghost, odkiaľ prichádzaš?
Weimaraner bol po prvýkrát uznaný ako samostatné nemecké plemeno po oficiálnom zápise do nemeckej plemennej knihy v roku 1896. História plemena je zahmlená a roky ju sprevádza výklad rozdielnych teórií a dohadov medzi kynológmi, odborníkmi, chovateľmi, ale aj laickou verejnosťou – obdivovateľmi plemena.
V Lexikone pre chovateľov psov z roku 1934 H. Zimmermann mylne považoval weimaranera za najstaršieho nemeckého stavača a predložil nepresvedčivé dôkazy, ako napríklad výskyt bielych fľakov na hrudi, zvlnené ušnice a červeno-žltý nádych sfarbenia na hlave.
Francúzsky kynológ Pierre Rousselt-Blanc sa domnieva, že pravdepodobným predchodcom weimaranera boli tzv. sivé psy, ktoré sa chovali na dvore sv. Ľudovíta do roku 1450. Je zástancom teórie, že weimaraner pochádza z Francúzska a do Nemecka ho mali doviezť sasko-weimarskí vojvodovia, ktorí ho ďalej šľachtili v XVII. storočí.
Predpokladá, že predchodca weimaranera bol až do začiatku XIX. storočia pravdepodobne durič. Svoj názor opiera o dôkaz, že toto plemeno rado „preženie“ zajace. S niektorými názormi P. Rousselta-Blanca je možné polemizovať, ale časť z nich je ťažko dokázateľná.
Niektorí predstavitelia francúzskej kráľovskej vetvy Kapetovcov, ale aj časť panovníkov dynastie Valois, chovali poľovné, tzv. sivo-modré psy. Najrozšírenejší chov a šľachtenie týchto psov sú dokázateľné najmä v období vlády Ľudovíta IX. Svätého v rokoch 1226 – 1270.
Nie je možné súhlasiť s tvrdením P. Rousselta-Blanca, že weimaranera šľachtili sasko-weimarskí vojvodovia najmä v XVII. storočí. Dokázateľné je, že na dvore weimarského veľkovojvodu Karola Augusta sa predchodca weimaranera objavil až na začiatku XIX. storočia.
Docent A. Bakoš, B. Fogle, F. Siget a manželia J. Esther a J. Verhoef-Verhallen sa zbližujú vo svojich názoroch, že možným predchodcom weimaranera mohlo byť dnes už vyhynuté staré nemecké plemeno sivastej farby – leithund. Túto teóriu dokazujú vynikajúcou prácou weimaranera na stope a zvláštnym sivým sfarbením srsti.
K možným predchodcom weimaranera okrem vodiča, tzv. leithunda, priraďuje A. Bakoš navyše nemeckého stavača a anglického pointera. Ďalšie teórie hovoria, že weimaraner má základ v duričoch, farbiaroch s primiešaním krvi dog.
Anglické chovateľky G. Averis a P. Hollings obhajujú teóriu, podľa ktorej je pravdepodobným predchodcom weimaranera pes šľachtený mníchmi v kláštore sv. Huberta v Belgicku. Patsy Hollings sa domnieva, že to bol farbiar – pes silnej kostry, s dlhým telom, strednej výšky a výborným čuchom.
Podľa G. Averis sa v niektorých vrhoch weimaranera objavujú šteňatá s pálením, čo podľa nej podporuje uvedenú teóriu. Nemecký profesor L. Heck sa domnieval, že pes chovaný v kláštore sv. Huberta je najstarším poľovným plemenom, ktoré dalo základ poľovným psom.
Holandský barokový maliar Anthonis van Dyck namaľoval známy portrét Rupprechta von Pfalz, vojvodu z Cumberlandu. Vedľa postavy tohto syna českého kráľa Fridricha V. Falckého a Alžbety Stuartovej je zobrazený pes sivej farby, ktorý sa veľmi podobá na plemeno weimaranera.
Predstavitelia kniežacieho rodu Auerspergovcov, pochádzajúci zo Slovinska, vlastnili v Čechách a na Morave rozsiahle panstvá. Približne od polovice XVII. storočia chovali na svojich panstvách Vlašim, Nasavrky a Žleby psy podobné weimaranerovi.
Veľkovojvoda Karol August vládol od roku 1815 a mesto Weimar sa stalo hlavným mestom veľkovojvodstva Sasko-Weimar-Eisenach. Oblasť Durínska, najmä okolie Erfurtu a povodie rieky Ilm, mala bohaté revíry vhodné pre poľovné psy typu stavačov.
Na jednej z poľovačiek v revíroch Auerspergovcov v Čechách sa veľkovojvoda Karol August nadchol poľovnými vlastnosťami a zvláštnym oceľovosivým sfarbením psov. Privezené psy ďalej na svojom dvore vo Weimare šľachtil a tento proces prísne utajoval.
O vlastníctve psa tohto plemena osobne rozhodoval veľkovojvoda Karol August. Psy boli určené predovšetkým pre vysokú šľachtu. Svojím podpisom vydával súhlas nielen s vlastníctvom psa, ale dohliadal najmä na jeho poľovné upotrebenie.
Psy šľachtené na dvore veľkovojvodu Karola Augusta sa ďalej rozširovali najmä v poľovných revíroch Durínska. Najväčšiu zásluhu na šľachtení weimaranera má práve veľkovojvoda Karol August, preto plemeno nesie pomenovanie podľa jeho sídelného hlavného mesta – Weimaru.
Serióznejšie údaje o plemene pochádzajú najmä z poslednej tretiny XIX. storočia, a to od roku 1870. Dôkazom sú obrazy zo 70. rokov XIX. storočia. V tomto období choval slobodný pán v. Wintzingerode-Knorr-Adelsbarn weimarské stavače tmavosivej farby a L. Lindblohm šľachtil psy striebrosivého sfarbenia.
Osemdesiate roky XIX. storočia boli v Nemecku typické rozširovaním chovu weimaranera a zakladaním chovateľských staníc. Podľa oblasti chovu boli weimarské stavače v roku 1880 rozdelené na tri typy: sanderslebenský, weisenfelský a durýnsky, teda z okolia Weimaru.
Nemecko-rakúsky variant štandardu plemena
Koncom 70. a začiatkom 80. rokov XIX. storočia sa nemeckí chovatelia pokúšali stanoviť plemenné znaky weimaranera a vytvoriť na podnet Hegewalda spolok chovateľov weimarských stavačov.
V roku 1879 bol po vypracovaní prvej verzie plemenných znakov weimaraner označený za „modrú“ mutáciu nemeckého krátkosrstého stavača. Snahy Hegewalda o založenie klubu chovateľov boli úspešne zavŕšené založením spolku chovateľov weimarského stavača v roku 1897.
Predstavitelia klubu museli vyvinúť veľké úsilie, aby bol weimaraner uznaný za samostatné plemeno. Najväčšiu zásluhu mal na tom známy kynológ K. Brandt, ktorý presvedčil komisiu, aby weimaranera v roku 1896 uznali za samostatné nemecké plemeno.
Oficiálne uznaný štandard z roku 1935 pripravili Nemecký weimaraner klub a Rakúsky weimaraner klub, ktorý bol založený v roku 1924. O prípravu štandardu sa významne zaslúžil aj princ Hans von Ratibor-Hohenlohe.
Základ úspešného chovu a šľachtenia weimaranera v Rakúsku dala chovateľská stanica „Grafenegg“ v revíroch princa Hansa von Ratibor-Hohenlohe. Z tohto obdobia sa pre weimaranera zaužíval prívlastok „pes-aristokrat“.
Major Robert aus der Herber v snahe zachrániť toto plemeno argumentoval okrem iného tým, že weimaraner je aristokratom medzi stavačmi. Po jeho úspešných pokusoch boli u weimaranera šľachtené nielen poľovné vlastnosti, ale aj ostrosť na človeka s dôrazom na schopnosť ochrániť svojho majiteľa.
Major Robert aus der Herber býva za svoje zásluhy o šľachtenie a záchranu tohto plemena často nazývaný „otec weimaranerov“. Chovu tohto plemena sa intenzívne venoval od roku 1915 a napísal o weimaranerovi rozsiahlu odbornú monografiu. V roku 1921 sa stal prezidentom nemeckého klubu.
V období po prvej svetovej vojne neboli strelné zbrane v Nemecku povolené. Heinz Reuper a ďalší chovatelia preto šľachtili weimaranera smerom k cielenému rozvíjaniu jeho vrodenej vlastnosti – ostrosti na škodnú. Súčasná odborná literatúra považuje H. Reupera za jedného z najskúsenejších rozhodcov weimaranera.
Prevzaté z článku: „Weimaraner – grey ghost“, odkiaľ prichádzaš?
Kynologická revue č. 4–5/2001, autor Miloslav Púčik